Spomienka na krvavú masakru pri Nitre, kde Turci zavraždili stovky detí

V posledných mesiacoch si obyvatelia Európy vrátane našej krajiny pripomínali obete v zahraničných európskych krajinách, ktoré v poslednej dobe zasiahli náš kontinent, ako napríklad atentáty v mestách Štokholm, Manchester, Londýn, Paríž, Nice, Brusel, či obete pracovných táborov z minulého storočia.

Už o niekoľko dní budú mať Slováci, predovšetkým obyvatelia Nitry a okolia, možnosť pripomenúť si obete svojich predkov. Ide o výročie krvavej masakry vo Fabianovej doline. Touto smutnou udalosťou sa podrobnejšie zaoberal regionálny historik profesor Imrich Točka, ktorý sa rozhodol pre verejnosť objasniť doposiaľ nepublikované podrobnosti o tragédii, ktorá sa odohrala v blízkosti obce Párovské Háje, dnes už mestskej časti Nitry, na začiatku 16. storočia. Publikácia dostala názov Pamiatka historickej tragédie vo Fabianovej doline.

„V nešťastnej bitke pri Moháči Turci porazili uhorské vojsko a zahynul tam aj mladý kráľ Ľudovít. V krajine súperili v boji o trón Ferdinand Habsburský  a Ján  Zápoľský. Vnútorné rozbroje umožňovali robiť Turkom lúpežné výpady do Uhorska. Prepadávali dediny a mestečká, brali cennejšie veci, dobytok a obyvateľov brali do  otroctva. Zameriavali sa aj na deti. Chlapcov predávali na výchovu za janičiarov, dievčatá za slúžky a do háremov,“ takto ozrejmuje Točka historické súvislosti s udalosťou.

Čo udalosti predchádzalo

Na jeseň roku 1530 Osmani prvýkrát prekročili pri Ostrihome rieku Dunaj a rozdelení do niekoľkých skupín sa dostali k Nitre. Ich oddiely pod vedením bega Mehmeda začali s pustošením Ponitria, Požitavia a Pohronia s tichou podporou Jána Zápoľského. Ten počítal s tým, že takého pustošenie môže oslabiť pozíciu svojho konkurenta Ferdinanda Habsburského s tým, že Osmani preniknú až na Moravu k jeho majetkom a celkom ich zničia. Osmanské oddiely smerovali pozdĺž rieky Nitry až do Žabokriek nad Nitrou, ale aj údolím potoka Radošinka do okolia Topoľčian a Hlohovca. Ďalšie oddiely drancovali pozdĺž Hrona až po Hronský Beňadik.

K tragickej udalosti došlo na základe zlej domnienky stráží a netriezveho rozhodnutia tureckého veliteľa

Písal sa rok 1530. Začala jeseň a v posledný septembrový týždeň sa vracala skupina unavených Turkov z prepadu na Hornej Nitre. Medzi korisťou z rabovania bolo približne päťsto detí, okrem ktorých bolo aj niekoľko dospelých zajatcov. Turci sa rozhodli oddýchnuť si a urobiť si na noc zastávku v biskupskom lese vo Fabianovej doline. Keď sa mohamedáni zavčas rána modlili, prišli ich stráže so správou, že sa blížia cisárski vojaci. Išlo však o cisárskych žoldnierov palatína Alexia Thurza, ktorý mal hrad v Šintave a majetky v okolí Váhu. Žoldnieri iba zisťovali rozsah škôd po tureckom rabovaní na jeho majetkoch.

Monogafia Nitrianskej župy, vydaná v roku 1896 uvádza, že sa Turci zľakli, že vojaci idú do boja. Ich veliteľ v panike nariadil pozabíjať všetkých zajatcov.

„Začala strašná masakra. Menšie deti boli vo vreciach, väčšie zasa priviazané k vozom. Dospelí zajatci stihli ujsť, no deti zabíjali tak, že im odtínali hlavy šabľami, budzogáňmi a jatagánmi.  Z päťsto detí prežilo asi päťdesiat,“ hovorí profesor Imrich Točka.

Z historických prameňov vieme, že palatín Thurzo našiel na mieste tragédie približne päťdesiat zranených detí, ktoré odviezol na svoj hrad v Šintave. Čo sa stalo s telami mŕtvych detí, nevieme. Kroniky o tom totižto mlčia. Viacerí historici sa zjednocujú v domnienke, že Thurzo dal pokyn ľuďom z okolitých dedín, aby ich pochovali kresťanským pohrebom. Miest ich posledného odpočinku môže byť preto viac. Doposiaľ však nebolo objavené ani jedno.

Osmani smerovali na Frašták

Fraštacká cesta

Turci zutekali z miesta masakry cez les smerom na Frašták (dnešný Hlohovec). Doposiaľ sa jedna z lesných ciest na území neďalekej obce Jarok, kadiaľ utekali, volá Fraštacká cesta. Z historických prameňov je známe, že Turci do Fraštáku vpadli a pustošili ho.

Počas nájazdu na naše územie podľa slov Imricha Točku postupovali Turci pozdĺž rieky Nitry až po Žabokreky nad Nitrou. Údolím potoka Radošinka sa dostali až k obciam v okolí Hlohovca a Topoľčian. Ich rabovanie malo katastrofálne následky – podľa odhadov na území dovtedy nedotknutej Nitrianskej stolice vydrancovali a vypálili asi 80 menších miest a dedín. Takýto osud postihol napríklad aj Jarok, Veľké Zálužie, Svätoplukovo, Hájske, Báb, Rumanovú, Močenok, Čápor i Hornú Kráľovú. V niektorých oblastiach zostalo žiť približne len 15 až 20 percent pôvodného obyvateľstva.

Prvá časť Točkovej publikácie sa venuje popisu udalosti, text dopĺňajú dobové ilustrácie z pôvodnej historickej literatúry. Zo súčasnosti je originálny výjav tragickej udalosti, ktorý nakreslil Brian Terrero (viď fotogaléria na Pamätnej tabuli). 

Pietne miesto

Druhá časť publikácie dokumentuje súčasný stav kríža a jeho okolia.

Poľovnícky kríž v lokalite Fabianka

Pôvodne na tomto mieste stál drevený kríž, ktorý však ohňom poškodili vandali. Korpus z pôvodného kríža je dnes na novom kamennom kríži.

Keďže lokalita je súčasťou biskupských lesov, v ktorých voľakedy vykonávali právo poľovníctva aj nitrianski biskupi, bolo už v minulosti povinnosťou biskupských lesníkov starať sa o kríž a jeho okolie. Napríklad posledný nitriansky biskup maďarskej národnosti Viliam Batthány vždy pri poľovačkách vyžadoval, aby sa poľovníci pri tomto kríži poklonili a prežehnali.
V publikácii sa preto nachádzajú aj originálne fotografie z biskupských poľovačiek z rokov 1900-1903.

V súčasnosti sa o kríž a jeho okolie starajú miestni poľovníci.

Nepripravení na mohamedánov

„Uhorsko Turkov nepoznalo, neboli sme pripravení ani vojensky. Ľudia nevedeli, že rabujú, berú do otroctva, zabíjajú. Zničili kopu mestečiek, vypaľovali, rabovali, práceschopných brali do otroctva a predávali ich v Ostrihome, slabších zabíjali,“ hovorí historik Točka.

Niektoré oddiely výpravy, vrátane tejto, sa zameriavali na deti, ktoré uniesli, aby slúžili sultánovi. Z chlapcov v kasárňach potom vycvičili na princípe nenávisti k vlastnej rodine a krajine elitných vojakov. Dodnes poznáme prirovnanie Poturčenec horší od Turka.

Záverom

Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná vlastnú históriu je odsúdený na to, aby si ju znovu zopakoval. Z udalostí, ktoré sa v súčasnosti dejú v Európe v mestách uvedených na začiatku článku, sa nemôžeme diviť ak sa budú diať aj u nás. Oproti našim predkom zo 16. storočia už žiadna výhovorka o neznalosti kultúry neobstojí.

redakcia