„Urgentný“ príjem
Sú okamihy v živote človeka, ktoré nikto z nás nečaká. Prichádzajú náhle, bez varovania a bez toho, aby sme ich my nejako dokázali ovplyvniť. Častokrát bez varovania zasiahnu nás alebo našich blízkych, a práve v týchto chvíľach hľadáme oporu a pomoc u tých, ktorí by nám mali túto pomocnú ruku podať . Každý z nás normálnych pracujúcich podnikateľov si predsa platíme nemalé odvody do zdravotného poistenia. V bežnom živote si to ani neuvedomujeme, berieme to ako súčasť života.
Však úplne iná situácia nastane, keď s nami nečakane zamáva choroba, úraz a hľadáme pomoc u tých, ktorí zasvätili svoj život práci Hippokratovou prísahou. Týmto článkom sa nechcem dotknúť slušných a poctivých, ktorí si svoje remeslo vážia a plnia na 100%. Chcem však opísať príbeh, ktorý som zažil na vlastnej koži, bol som jeho svedkom a pripadal som si, že som nie v štáte, ktorý má zdravotníctvo, ale vo výrobnej hale, v ktorej sa zasekol stroj, ktorý mal vymeniť akúsi súčiastku.
V podvečerných hodinách som prišiel na urgentný príjem do Fakultnej nemocnice Nitra. Mohlo byť zhruba 22 hodín. Nakoľko moja matka mala zdravotný problém, rozhodli sme sa navštíviť urgent a nájsť pomoc. V čakárni ambulantného príjmu sa nachádzalo sedem ľudí s rôznymi zdravotnými problémami od babičky, ktorá sa sťažovala na vysoký tlak cez pána zjavne trpiaceho žalúdočnými problémami a niekoľkými pravdepodobne ich rodinnými príslušníkmi. Z nenazdajky stláčam tlačidlo zvončeka, ktorý zjavne nereaguje. Približne po tridsiatich či štyridsiatich minútach vychádza z bočných dverí sanitár tlačiaci pred sebou vozík. Na otázku, či niekto je v ambulancii s kyslým úsmevom odvrkne: „Čakajte, máme pacienta!“ Po ďalšej pol hodine sa znovu snažíme zvoniť. Dvere sa však neotvárajú, tak čakáme ďalej.
Pri odbití polnoci začínam chápať význam slova urgent. Sledujúc kričiacu babičku so slzami v očiach sledujem jej príbuzných búchajúcich na dvere. Po piatich minútach sa dvere otvárajú a znova dostávame odpoveď: „Čakajte, máme veľa práce.“ Medzi tým prichádza sanitka s pánom na nosidlách, ktorého sprevádza statočný dav rodinných príslušníkov za zdatného hluku a plaču. A ajhľa: dvere sa otvárajú a pacient mizne v útrobách ambulancie.
Konečne začínam chápať význam slova čakáreň. Nebyť ukľudňujúcich slov mojej matky, tak asi už kopem do dverí. Tu sa dvere zrazu otvárajú. Neverím vlastným očiam. Pacient, ktorého práve priviezli, odchádza po svojich. Vraj mal iba nejaké žalúdočné problémy, od ktorých mu v ambulancii pomohli a odchádza v spokojnosti s rodinným davom preč. Tak snáď už príde rad aj na nás. Veď už je trištvrte na jednu. Medzitým si babička líha na neútulné sedenie. Ako tak čas plynie ďalej, znova okolo nás tu a tam prechádza personál bez akéhokoľvek slova či záujmu. Otvárajú sa dvere a dávame prednosť babičke, nech je aspoň v tejto čakárni troška ľudskosti a zdravého rozumu.
Konečne sme na rade a matka o štvrť na tri vchádza do ambulancie. To, čo nasleduje, je už príbeh na ďalší článok. Avšak čo som chcel povedať týmto príbehom? Je zarážajúce, že si platíme zdravotné poistenie a keď potrebujeme pomoc, hľadí sa na nás ako na akési kusy pohodené v čakárni. Veď nie je normálne stráviť večer v čakárni v bolestiach, kde sa ani len nepríde niekto opýtať, či niečo potrebujete, ako sa cítite. To, že tu chýba ľudský prístup, aspoň trápny pozdrav okoloidúceho personálu či letmá otázka ako vám môžu pomôcť, to už by sme asi chceli veľa. Keď niekto vidí ležiacu babičku na sedadlách a kľudne si prejde okolo s vozíkom – čo k tomu dodať?!
Taká obyčajná kamera pred dverami čakárne, na ktorej by personál videl, čo sa deje v čakárni, predsa nie je až tak drahá vec. Keď už sa niekomu ťaží raz za čas otvoriť dvere. (Aha, ale to by mohol byť predsa aj usvedčujúci dôkaz pracovnej morálky na pracovisku.) Snáď by sa tento personál a tomuto zodpovední mali ocitnúť na týchto lavičkách, aby si uvedomili, že jednajú s ľuďmi a títo ľudia majú svoje pocity a práve vo chvíľach ako sú tieto, ich vnímajú oveľa viac.
Preto ďakujem Bohu, že som zdravý, a dúfam, že ich pomoc potrebovať nebudem. Dúfam, že tento článok si prečíta aspoň jeden z aktérov tohto príbehu a otrasie snáď jeho svedomím a prinesie nápravu.
Peter
Informujte nás aj vy. Posielajte podnety z mesta Nitra a jeho okolia.